O waldorfskej pedagogike
Budúcnosť ľudstva je v deťoch. Všetko nové vo svete, všetko tvorivé spočíva na individuálnom výkone pre spoločnosť, ale možnosti jednotlivca rozvinúť svoj vnútorný potenciál závisia na starostlivosti, ktorej sa mu dostáva od vychovávateľov a učiteľov.
Ciele waldorfskej pedgogiky
Cieľom je prebudiť a pestovať tvorivé, sociálne ľudské schopností potrebné pre harmonické spolužitie na Zemi: zmysel pre slobodu, rovnosť a bratstvo, zmysel pre integritu, pocit životnej istoty, schopnosť demokratického spolužitia a spolupráce, záujem o svet a životné pomery spoluobčanov.
Základne črty waldorfskej pedagogiky
Denný aj ročný rytmus vníma waldorfská pedagogika ako prirodzené pozadie zdravého života. Ráno sa dieťa najľahšie zaoberá myšlienkovou činnosťou. Školský deň sa preto začína predmetmi, ktoré zamestnávajú intelekt a chápanie, myslenie a predstavivosť. Každý predmet, tak vytvára vždy od rána po niekoľko týždňov v tzv. “hlavnom vyučovaní“ akúsi epochu, väčšiu vyučovaciu jednotku. Potom nasledujú predmety, v ktorých je kladený väčší dôraz na rytmické opakovanie, ako sú cudzie jazyky a eurytmia, cvičenie, hudba. Ručné práce, dielne, práce na pozemku sa posúvajú pokiaľ možno na neskoršie doobedie alebo poobedie. Po hodinách, v ktorých sa uplatňuje rytmické opakovanie, nasleduje preto zamestnanie umeleckého a praktického rázu. Tento charakter by mali mať aj domáce úlohy k získavaniu cviku a zručnosti.
Pre zachovanie zdravia pri vyučovaní ako aj pre osvojenie si látky, ako na to často Rudolf Steiner upozorňoval, je dôležité aj zabúdanie, ktoré prebieha medzi epochami v ročnom rytme a v spánku v dennom rytme. V španielčine existuje pre naše ,,vyspať sa na to,, krásny výraz ,,poradím sa s vankúšom.“ Každý vie zo skúseností, že vo vedomí spánku naša činnosť nezaniká, ale prechádza istou premenou a prejasnením. Spôsob, akým sa nasledujúce ráno vynorí naučená látka a zážitky predchádzajúceho dňa, je pre žiaka a učiteľa veľmi dôležitý. Zabúdať tu znamená niečo, ako ,,stráviť učivo“ , podobne ako premena jedla v silu a schopnosť. V ročnom rytme tomu zodpovedá striedanie epôch.
,,Hlavné vyučovanie“ je výučbovou jednotkou, ktorá zaberá prvé dve ranné hodiny a je pravidelne uvádzaná tzv. rytmickou časťou, ktorej dĺžka je prispôsobená veku detí. Má deti prebudiť, priviesť ich do spoločenstva triedy a naladiť k nasledujúcemu vyučovaniu. Začína sa cvičením , rozprávaním a robením drobných prác, pri ktorých môže u žiakov dôjsť k uspokojeniu, že už niečo vedia a zvládli. Hrá sa na flautu, spieva, recituje a robia sa rytmické cvičenia. V nižších ročníkoch sa tlieska alebo dupe do rytmu. Robia sa tiež rôzne rečové cvičenia, ktoré rozvíjajú v deťoch umenie rozprávať. Potom nasleduje v súhrne opakovanie látky z predošlého dňa, morálne prehĺbenie, odvodenie prírodných zákonitosti zo včerajších experimentov, prípadne aj citové posúdenie historických postáv, o ktorých bola včera reč alebo zhrnutie získaných poznatkov o nejakom zvierati. Z tohto sústredenia v opakovaní látky potom organicky vyplynie ďalší učiteľov výklad. Učiteľ rozpráva deťom obrazne a s ohľadom na rôzne detské temperamenty navodí napätie a uvoľnenie, vťahuje deti do prežívania. Potom príde k slovu činnosť : rozprávanie , zhrnutie alebo kreslenie do epochového zošita. Hodina končí rozprávaním , ktoré sa mení od triedy k triede a nesie sa celým školským rokom: v prvej triede sú to rozprávky, potom bájky a legendy, potom biblické príbehy, mýty a ságy o bohoch a hrdinoch, cestovateľské zážitky objaviteľov, životopisy osobností atd.
Vyučovacie epochy sú v prvej triede dlhé a ešte málo diferencované. Kreslenie foriem, živé rozprávanie o prírode a ročných dobách, o blízkom okolí a o vlasti, písanie, čítanie a počítanie sa striedajú tak, ako to učiteľ u detí vycíti. Neskôr sa epochy trvajúce tri až štyri týždne viac špecializujú a diferencujú, ide o to, aby sa u detí dosiahol pocit, že sa niečo zmysluplného naučili, napríklad v rodnom jazyku, v prvouke, v zemepise, zoológii, botanike, mineralógii, fyzike, chémii, dejepise, v počítaní a v geometrii.
Epochy sa v rovnakom predmete opakujú tak, aby medzi nimi boli iné epochy, počas ktorých je možné zabúdanie predchádzajúcej epochy. Má to rovnakú účinnosť ako noc medzi školskými dňami. Aby sa z poznatkov vytvorili schopnosti, je spomínanie a znovuvybudovanie práve tak dôležité ako prebudenie sa zo spánku. Práve keď je myseľ uchopovaná novou oblasťou výučby a uzavretá, epocha doznieva, deje sa niečo veľmi dôležité. Stále znovu prekvapuje skúsenosť, ako nové stretnutie s predmetom, bolo prijaté s nadšením a vypracovaný a ucelený obraz vyvolá k životu medzitým už dozretú schopnosť, a to na vyššom stupni. Ale i to, čo nebolo plne pochopené, napríklad v matematike, sa môže stať zrazu ľahkým a samozrejmým. Neexistuje iná pracovná metóda než epocha, ktorá by poskytla tak veľké možnosti, ako sústrediť a aktivizovať záujem detí a vytvárať látku v tak uzavretých a výrazných obrazoch.
Princíp vyučovanie v epochách sa osvedčuje aj v iných oblastiach. Najmä vo vyšších ročníkoch sa takto robia ručné, technické a umelecké práce v popoludňajších hodinách. Silu koncentrácie tohto spôsobu práce môžeme sami zažiť, keď ako dospelí si určíme témy a zaoberáme sa s nimi intenzívne po určitú dobu, až dosiahneme stanovený cieľ, aby sme potom prešli k inej práci. Tento postup má blahodarný vplyv na vnútornú disciplínu, ktorá je tak dôležitá v dobe preplnenej rušivými podnetmi a roztržitosťou.